Rozhovor s DriVR: Slovenský projekt spája virtuálnu realitu a diaľkové ovládanie malého auta

Projekt DriVR nemá ambície ovládať veľké automobily, zatiaľ si vystačí s tým malým, ktoré je možné kontrolovať prostredníctvom herného gamepadu. S headsetom virtuálnej reality sa však jeho vodič môže preniesť až do jeho malého kokpitu.   O projekte DriVR som počul prvýkrát na slávnostnom otvorení priestorov DigiLab na Fakulte informatiky a informačných technológií na STU […]

Projekt DriVR nemá ambície ovládať veľké automobily, zatiaľ si vystačí s tým malým, ktoré je možné kontrolovať prostredníctvom herného gamepadu. S headsetom virtuálnej reality sa však jeho vodič môže preniesť až do jeho malého kokpitu.

 
O projekte DriVR som počul prvýkrát na slávnostnom otvorení priestorov DigiLab na Fakulte informatiky a informačných technológií na STU v Bratislave, ktorý funkčne vybavila spoločnosť Samsung. Počas otvorenia sa v technicky vyspelom centre odprezentovali tri zaujímavé projekty študentov a pedagógov a jedným z nich bol DriVR.
Zariadenie pozostáva z troch častí a spojenia medzi nimi – vozidlo, centrálna stanica a ovládač. Súčasťou ovládača je gamepad a headset virtuálnej reality Oculus Rift. Malé vozidlo, ktoré pomerne dobre poznáme z našich detských čias, má na sebe pripevnenú kameru na pohyblivej platforme. Tá prijíma signály z headsetu virtuálnej reality a podľa toho sa otáča. Po technickej stránke ide o veľmi zaujímavé spojenie dvoch rôznych zariadení, ktorých používanie vás vie v spojení s ovládačom aspoň virtuálne preniesť na iné fyzické miesto s možnosťou pohybu v ňom.
Projekt DriVR je realizovaný na Ústave poč‎ítačových systémov a sietí na FIIT STU v Bratislave a bol podporený grantom e-talent Nadácie Tatra Banky.
 

Tím projektu DriVR: Natália Trybulová,Tomáš Morvay, Peter Protuš, Albert Prágai, Roman Broniš (vedúci tímu), Martin Habovštiak, Miroslav Siro a Erik Matejov (teamleader)

Tím projektu DriVR: Natália Trybulová,Tomáš Morvay, Peter Protuš, Albert Prágai, Roman Broniš (vedúci tímu), Martin Habovštiak, Miroslav Siro a Erik Matejov (teamleader)


 
Ako vznikol projekt DriVR?
Roman: Projekt vznikol tak trochu nezvyčajne. Boli sme so spolužiakom na študijnom zahraničnom pobyte vo Švédsku. Po večeroch, keď sa nedalo na internáte zaspať, sme sa zhovárali o všetkom možnom i nemožnom. Jeden večer sme rozmýšľali, s akými technológiami by sme sa chceli stretnúť, vyskúšať si. Zariadenia virtuálnej reality boli vtedy ešte taká novinka. Rozmýšľali sme, čo by sme s nimi mohli robiť, keby sme ich mali. Odpoveď bola ľahká: Byť niekde, kde nemôžeme byť. Čo by to obnášalo? Najprv sme rozmýšľali pripojiť kamery na drony, no trochu sme sa obávali nedostatočnej stabilizácie obrazu, ktorá by pri lete mohla spôsobovať nevoľnosť používateľovi. Rozhodli sme sa preto zostať pri zemi. Prenesene a aj doslovne. No a tak vznikol základný kameň, vlastne hlavná myšlienka projektu DriVR.
 
Z myšlienky sa stal plnohodnotný projekt. Čo k tomu viedlo?
Roman: Ubehol asi rok a na škole sme mali možnosť vypísať pre študentov témy na tímové projekty (viacerí študenti inžinierského štúdia riešia jeden rok zvolenú tému). O tému prejavilo záujem viacero tímov študentov. Prebehlo výberové kolo a priznám sa, dostal som trošku slabší tím ako som mal predstavu (teraz asi na mňa budú na chodbe škaredo zazerať, keď som to prezradil :) ) Sadol som si s mojim tímom za stôl a začali sme navrhovať jednotlivé časti vozidla, kamerového systému, ovládania a pod. Keď sme to už mali vymyslené, stačilo to “už len zložiť”. To v sebe obsahovalo zohnať zariadenia, poskladať ich, prepojiť ich, nastaviť, naprogramovať…jednoducho veľa roboty.
 
Je zložité dopracovať sa k špecifickým zariadeniam, ako sú napríklad okuliare virtuálnej reality?
Roman: Predstavoval som si to jednoduchšie ako to v skutočnosti bolo. Mali sme myšlienku, návrh, ľudí, už len tie zariadenia. Zdalo sa nám, že projekt má potenciál a tak sme sa rozhodli skúsiť požiadať o grant. Prišla výzva na podávanie žiadostí o grant e-talent Nadácie Tatra Banky a povedali sme si, že sa skúsime prihlásiť. Potešilo nás, keď sme zistili, že vybrali aj náš projekt. Od toho momentu už to bolo o výbere zariadení, dodávateľov a dodacích dobách. Zariadenia sme objednávali postupne, aby sme si ich vyskúšali a podľa toho zvolili ďalšie. Mali sme celkom šťastie, veci sadli prekvapivo dobre.
 
Ako dlho na projekte pracujete?
Roman: Pracujeme na ňom približne rok a pol. Približne po pol roku sme mali hotový prvý prototyp. Bol to v podstate mohutný drevený stojan s jedným motorčekom, ktorí točil ramenom s dvomi kamerami. Vtedy sme ešte nemali dodané malé kamery, tak sme použili smartfóny. Bolo to také neohrabané, ale bol to prvý prototyp. Prezentovali sme ho na našej študentskej vedeckej konferencii, dokonca si ho vyskúšal aj prezident SR.
Druhý prototyp bol asi po roku. Zložili sme ho z podvozku RC modelu. Mobilné telefóny sme nahradili malými kamerami, vďaka čomu sme mohli zredukovať drevený držiak. Tento prototyp sme prezentovali na otvorení Samsung/STU Labu na FIIT STU.
No a teraz sme dokončovali práce na modeli ramena, ktoré by malo vedieť operovať v nebezpečných prostrediach.
 
Prototyp DriVR. Dvojica kamier sleduje okolie a nakláňa sa podľa pohybov hlavy používateľa.

Prototyp DriVR. Dvojica kamier sleduje okolie a nakláňa sa podľa pohybov hlavy používateľa.


 
Aká fáza ​vývoja ​projektu zabrala najviac času?
Roman: Ako pedagogickému vedúcemu mi najviac času zabrala administratíva ohľadom grantu, ale hlavne vybavovanie objednávok zariadení. Vedenie tímu pre mňa už bola len príjemná aktivita, na ktorú som sa vždy tešil. Študenti majú určite iné skúsenosti, veď oni povedia.
Erik: Ja osobne som vnímal ako najťažšiu a najdlhšie trvajúcu fázu počiatočnú analýzu. Náš projekt začínal úplne na nule a bolo potrebné preskúmať všetky možnosti ako sa dopracovať minimálne k prototypu, ktorý by splnil naše ciele. Išlo napríklad o výber vhodného hardvéru, spôsobu prenosu obrazu, spracovania obrazu, ovládania atď. Pre každú takúto oblasť riešenia sme analyzovali hneď viacero technológií a pri návrhu a tvorbe prototypu sme vybrali najvhodnejšie.   
 
A​ký je a​ktuálny stav?
Roman: Ciele projektu, ktoré sme si stanovili, sme aj splnili. Vyrobili sme model vozidla pre operáciu v nehostinných alebo život ohrozujúcich prostrediach. Okuliare virtuálnej reality umožňujú šoférovi lepší prehľad a orientáciu v prostredí. Vieme vozidlo ovládať herným zariadením (herný ovládač z hernej konzoly) a orientáciu kamier smerujeme podľa údajov zo senzorov zo zariadenia virtuálnej reality – čiže keď šofér otočí hlavou, otočia sa aj kamery. Momentálne čakáme na dodanie herného volantu a pedálov, aby mohol mať šofér lepší pocit z jazdy, ak sa to tak dá nazvať.
 
​Je zariadenie plne funkčné?​
Roman: Myslíme, že hej. Po chvíľke používania sa môže prejaviť nevoľnosť. Je to individuálne. Niektorým ľuďom môže byť používanie neznesiteľné, iní nemusia nič pociťovať. V mojom prípade mi bolo zo začiatku nevoľno pri testovaní zariadenia, ale postupom času som si na to zvykol. Dokonca som počul, že vraj ľudia, ktorí majú prax s opicou, sú v tomto prispôsobivejší a nebýva im tak zle. No tak, ako aj pri šoférovaní reálnych vozidiel, aj pri tom našom nesmiete byť pod vplyvom omamných látok. Aj keď neviem, komu by policajti dali dychovú skúšku. Čo vedie k otázke, či budú niekedy jazdiť takéto autá.
 
Podľa vás, budú niekedy jazdiť autá ovládané na diaľku?
Roman: Ťažko povedať, ale myslím si, že skôr nie. V súčasnosti je asi najväčší tlak na samojazdiace autá. Zdá sa, že spoločnosti ako Tesla a Google teraz udávajú trend cestných samojazdiacich vozidiel. Existujú aj súťaže terénnych samojazdiacich áut, tuším ich sponzoruje DARPA.
 
DriVR rozhovor pre Ecomoto.sk x (1)
Kostra vozidla DriVR bez kamer.

Kostra vozidla DriVR bez kamer.


 
Máte ambície zúčastňovať sa s DriVR na súťažiach, prípadne sa uchádzať o nejaké dotácie, granty?​
Roman: Priznám sa, nerozmýšľal som nad tým. Študenti mi pomaly končia (tento rok končia inžinierske štúdium, tak im držme palce) a nový projekt som si nevypísal. Zariadenia sa však budú dať využiť na iné projekty a pri výučbe.
 
Existuje už niekde vo svete podobný produkt, ktorý vám slúžil ako inšpirácia?
Erik: Existuje podobný projekt IRE, ale neslúžil nám ako inšpirácia. Chceli sme ísť svojou vlastnou cestou a použili sme iné technológie, ako v spomínanom projekte.   
 
Je DriVR kratkodobý projekt alebo uvažujete o jeho rozvoji aj po skončení štúdia?
Erik: Stále existujú niektoré veci, ktoré by mohli DriVR rozšíriť, niektoré veci by sme zase asi urobili trošku inak, každopádne sa tento projekt ešte dá zdokonaliť. No po skončení štúdia, keď budeme pracovať, si už asi ťažko nájdeme čas na nejaké vylepšenia. Ja by som skôr videl možnosť pokračovať na projekte pre mladších študentov. K DriVR je voľne dostupná dokumentácia aj zdrojové súbory.
 
Máte komerčné ambície? Uvažujete, že by ste raz DriVR predávali napr. ako hračku?
Roman: Nie, práve naopak. Nechceli sme z nášho projektu spraviť produkt. Koniec koncov, je to v prvom rade školský projekt a tak sa k tomu staviame. Pri návrhu a vývoji sme sa snažili o výber voľne a ľahko dostupných programov a zariadení. Záujemci alebo študenti si vedia vyhľadať naše zdrojové kódy k programom a pokračovať na našom diele. Môžu si povyberať, čo sa im hodí a navrhnúť napríklad ponorku. Vlastne, ak by som mal teraz pokračovať, tak asi robím ponorku.
 
Je možné spojenie DriVR s Google Cardboard?
Roman: Hrali sme sa aj s touto krabicovou verziou, bola to zábava. Ale popravde, neskúšali sme to otestovať. Pravdepodobne by bolo treba prerobiť pár častí programového kódu. Lepšiu kompatibilitu máme so setom Samsung Gear VR. Programové prostredie aj zariadenia tohto setu sú pre naše účely viac prispôsobené. Každopádne, bolo by veľmi zaujímavé vidieť to aj v takomto lacnejšom prevedení, projekt by sa tak stal prístupnejší ešte väčšiemu množstvu záujemcov.
 
Tomáš: Google Cardboard sme zvažovali ako alternatívu k zariadeniu Oculus Rift. Ako už aj Roman spomenul, jedná sa o zariadenie, ktoré je zamerané hlavne na cenovú dostupnosť (cena rádovo v dolároch) a umožňuje vytvoriť zariadenie virtuálnej reality z bežného smartfónu. S týmto “papierovým zázrakom” sme  pred dodaním zariadenia Oculus Rift dokonca urobili pár pokusov. Ďalej sme sa tejto alternatíve podrobnejšie nevenovali. Určite by to však bola zaujímavá voľba pre cenovo dostupnú DIY verziu projektu DriVR, ktorú by si každý mohol poskladať, zručnejší kutil aj svojpomocne. Pre takúto verziu by bolo možné taktiež zverejniť 3D model vytlačiteľný na 3D tlačiarni, čo by taktiež minimalizovalo náklady.
 
Hardvér použitý pri tvorbe zariadenia DriVR: Headset virtuálnej reality, gamepad a samotné vozidlo na diaľkové ovládanie.

Hardvér použitý pri tvorbe zariadenia DriVR: Headset virtuálnej reality, gamepad a samotné vozidlo na diaľkové ovládanie.


 
Každý individuálne: Ako je DriVR pre vás dôležitý, má vplyv na vaše kariérne ambície po štúdiu? V akej oblasti by ste sa radi videli o pár rokov?
Roman: Projekt DriVR bol pre mňa cenná skúsenosť. Mal som možnosť robiť s novými technológiami a s úžasnými študentami. Ako som na začiatku vravel, že som bol trochu sklamaný z prideleného tímu, tak moje sklamanie sa rozplynulo asi už pri prvom, možno druhom stretnutí so študentami. Veľmi milo ma prekvapili, vynikajúco sa s nimi spolupracovalo. Na stretnutiach postupom času zavládla skoro kamarátska atmosféra. Mal som pocit, že spolupracujem s kolegami a nie so študentami. Odviedli veľký kus roboty a som na nich veľmi hrdý. Okrem toho sa mi projekt DriVR dobre vyníma na mojom životopise. Jediné čo neviem, je povedať, kde sa vidím o 5 rokov.
 
Erik: DriVR bol pri počiatočnom výbere tém až naša druhá alebo tretia voľba. Lákala nás virtuálna realita, ale pre tento projekt bolo treba mať pokročilejšie znalosti aj z hardvéru, ktoré mal z nášho tímu iba jeden člen. Aj preto možno to počiatočné Romanove sklamanie. Čo je však hlavné, k projektu sme si postupne všetci vytvorili vzťah a neraz sa nám stalo, že sme pri riešení nejakého problému strávili aj celé dni. Všetci sme získali popri nových vedomostiach aj skúsenosti s prácou v tíme, rozdeľovaním úloh, komunikáciou v rámci tímu a zažili sme spolu aj veľa zábavy. Čiže nakoniec sme mali vlastne šťastie, že sme sa k tomuto projektu pod Romanovým vedením dostali a ja ho radím medzi najlepšie veci, ktoré som na škole robil.  
 
Tomáš: Spočiatku som projekt DriVR bral ako každé iné „zadanie“, s ktorým sa na univerzite stretávame. Tématicky mal dosť široký záber – bolo potrebné vytvoriť kompletné riešenie od elektroniky na nízkej úrovni až po softvér vykresľujúci výsledný obraz na zariadenie virtuálnej reality. Postupom času sme si však všetci k tomuto projektu vytvorili vzťah. Jednotlivé podúlohy sa prirodzenou cestou rozdelili a každý z nás sa venoval problémom, ktoré mu boli najbližšie. Myslím, že pre všetkých z nás to bola cenna skúsenosť. Projekt nám nedal len teoretické vedomosti, praktické zručnosti a možnosť vyskúšať najnovšie technológie v tejto oblasti. Taktiež sme sa naučili spolupracovať v tíme a navzájom komunikovať. Atmosféra v tíme bola veľmi pohodová, a preto sme zažili aj veľa zábavy. Problémy, ktoré by sme ako jednotlivci pravdepodobne nevyriešili, sme spoločne zvládli a myslím, že celkom úspešne.
Čo sa týka oblasti, v ktorej sa vidím o pár rokov, momentálne to na virtuálnu realitu nevidím. Skôr niečo bližšie k bezpečnosti. Ale človek nikdy nevie, virtuálna realita je veľmi zaujimavé odvetvie a všetko ukáže budúcnosť.
 
Peter: Zo začiatku vyzeral projekt DriVR celkom náročne, ale postupne ako sme analyzovali rôzne spôsoby riešenia sa projekt rozdelil na menšie časti, ktoré sme postupne vypracovali. Pri tvorbe projektu sme sa stretli s niektorými technológiami po prvýkrát, ako napríklad Oculus Rift, či OpenGL, s týmito by sme sa počas bežného štúdia asi nestreli. Tak isto bol tento projekt prvým, na ktorom sme pracovali vo väčšom tíme a toto je asi jedna z hlavných skúseností, ktoré si z tohoto projektu odnesiem. Myslím, že sme tvorili dobrý tím, a naše stretnutia boli občas aj zábavné.
 
Natália: Projekt DriVR nemá vplyv na moje kariérne ambície, ale za to veľmi obohatil moje doterajšie skúsenosti. Či už ide o prácu s novými technológiami, hardvérom alebo prácu a komunikáciu v tíme. Čo sa týka nášho tímu, ako kolektív nám to išlo super, fungovala tam tá správna chémia. Vždy sme vedeli spoločnými silami vyriešiť problém alebo prísť na vhodnú alternatívu s chladnou hlavou a taktiež troškou zmyslu pre humor. S projektom sme strávili dva semestre, či už bol pracovný týždeň alebo víkend, deň alebo noc, trávili sme spolu nad ním veľa času, čím nám určite každému prirástol k srdcu a veľa sme si z neho odniesli. Na otázku, kde by som sa videla o pár rokov, odpoveď ešte neviem.
 
Za poskytnutie rozhovoru ďakujeme a za Ecomoto.sk prajeme veľa úspechov v štúdiu i v práci.

Čítajte aj ďalšie podobné články:

Najnovšie

Odporúčané