Pred niekoľkými týždňami som dostal príležitosť prakticky si odskúšať, aké je to lietať na súkromnom športovom lietadle značky Cirrus. Model SR22T OM-UNI zvnútra vyzerá ako lepší sedan, má kvalitné sedenie, poskytuje dokonca vysokú mieru komfortu a má funkcie, ktoré umožnia bezpečný let aj pilotovi so slabšími skúsenosťami.

Lietadlá značky Cirrus, ktoré sa nedávno odprezentovali v Piešťanoch, sú určené pre súkromných vlastníkov, ktorí pre akékoľvek dôvody potrebujú často prekonávať veľké vzdialenosti. V takom prípade, ak na to majú vhodnú bonitu, je pre nich jednou z dobrých alternatív automobilu malé súkromné lietadlo. Náklady na jeho prevádzku dnes totiž nie sú tak astronomické, ako by sa mohlo laikovi zdať a úspora času sa ráta na celé hodiny.
Podľa slov šéfa českého a slovenského Cirrusu, Dobroslava Chrobáka, je možné v priebehu jedného dňa celkom pohodlne absolvovať cestu z Bratislavy do Mníchova, tam stráviť pracovné stretnutie a vrátiť sa späť. Zaujímavosťou je skutočnosť, že tieto malé lietadlá kupujú ajna úver, vďaka čomu nie je zaťažený firemný cashflow a produkt je tak dostupný oveľa širšej skupine zákazníkov. Tí to aj vo veľkej miere využívajú, pretože sa im to skrátka vyplatí viac, ako keby do nadobudnutia investovali hneď 100 percent hodnoty lietadla. Cena lietadiel totiž rokmi neklesá tak, ako to poznáme s automobilmi a pre banky je tak financovanie tohto produktu lukratívne a bezpečné.
 

Dnes značka Cirrus predáva lietadlá s vrtuľou, ale má v pláne aj model Vision Jet s prúdovým motorom. Prítomnosť vrtule však nie je bezpečnostným rizikom, ako by sa mohlo laikovi zdať. Platí, že lietadlá značky Cirrus patria medzi najbezpečnejšie vôbec. Sú dokonca vybavené automatickým stabilizačným systémom GARMIN ESP schopným vyrovnať lietadlo, ktoré sa naklonilo do strany viac, ako na 45°a patentovaný padákový mechanizmus. Padák dokáže v prípade núdze stroj s posádkou bezpečne dostať na zem, pričom dopad by mal byť pomerne hladký a v prvom rade bezpečný. Jedinou podmienkou je bezpečné naplnenie potenciálu padákového záchranného systému je, aby bola pristávacia plocha na zemi a nie na vode. Môj pilot tvrdil, že už niekoľkokrát sa vyskytla potreba použitia tohto padákového systému, čo znamená, že zachránila skutočné životy. Lepšiu referenciu ako toto už Cirrus ani mať nemôže.
Nemenej zaujímavou skutočnosťou je aj to, že sedadlá sú schopné odolať preťaženiu až 26 g. Len pre porovnanie, pri štartoch rakiet s posádkou vzniká na niekoľko sekúnd preťaženie 6 g.
 

Funkčnosť elektronického stabilizačného systému predviedol pilot aj prakticky. Naklonil lietadlo pravým krídlom k zemi na viac ako 45 stupňov a pustil riadiacu páku. V tej chvíli zasahuje ESP a pozvoľna vyrovná lietadlo do vodorovnej polohy. Proces vyrovnávania môže pilot kedykoľvek ukončiť vlastným zásahom a podľa slov Cirrusu tento systém asistuje, ale nepreberá kontrolu.
Nemenej zaujímavým technickým vybavením je EVS, systém rozšíreného videnia. Ten dokáže priamo na rozmerných monitoroch v kokpite projektovať pristávaciu dráhu aj za zlých vizuálnych podmienok. Vďaka príplatkovej infrakamere je možné pozorovať aj ľudí a zvieratá na pristávacej dráhe v reálnom čase. Ako uvádza Cirrus na svojich webstránkach: “Vybavení je vhodné pro piloty létající přiblížení na náročných letištích ale i pro identifikaci mraků za VFR nočních letech. Ještě nikdy předtím nebyl tento bezpečnostní prvek použitý v jednomotorovém pístovém letadle.”
 

Model SR22T OM-UNI, na ktorom som mal príležitosť letieť, je podľa stránky výrobcu už vypredaný. V ponuke má však ďalších desať lietadiel, ktorých cena sa pohybuje v rozmedzí 129-tisíc (SR20 G2 OK-JRP) až 805-tisíc amerických dolárov (SR22T GTS G5 OK-SMI).
Kokpit (alebo ak chcete, interiér) je pomerne priestranný a ponúka veľmi komfortné sedenie. Pre laika je panel s desiatkami ovládacích tlačidiel a displejmi s množstvom dynamických údajov neprehľadný, avšak pre pilota predstavuje skvelý priestor pre získavanie vedomostí o aktuálnom stave lietadla a situácie okolo neho.
 

Zaujímavosťou je, že úrovňou komfortu by som mohol Cirrus porovnať s priemerným sedanom. Zhodou okolností som mal v rovnaký deň možnosť odjazdiť niekoľko modelov značky Mercedes-Benz a všimol som si, že čo sa týka veľkosti, súkromné športové lietadlo vôbec nezaostávalo. Za prednými sedadlami sa nachádzajú ďalšie dve plnohodnotné a ešte jedno, nazvime ho núdzové alebo detské. Praktické je, že sú tieto sedadlá sklápacie. Predné sedadlá majú v porovnaní s tými ostatnými jednu bezpečnostnú funkciu navyše, je ňou expanzný bezpečnostný pás, ktorý sa aktivuje v prípade nebezpečenej situácie. Je to v podstate airbag, ktorý má potenciál ochrániť pilota a kopilota, aby boli aj naďalej schopní riadiť lietadlo.
Ovládacie rozhranie má k dispozícii nielen pilot na ľavej strane (kde sedel môj pilot), ale aj jeho kolega na pravom sedadle. K dispozícii má nielen všetky displeje z rovnakého pozorovacieho uhla, ale aj riadiacu páku (pravý ju drží v pravej ruke, ľavý v ľavej).
 

Keby som chcel hodnotiť samotný let, nemal by som čo vytýkať. Ja však nie som odborník na lietadlá a nemám možnosť priameho porovnania. Môžem však potvrdiť, že až tak veľmi zásadne sa skúsenosť z letu na Cirruse neodlišovala od jazdy na Mercedesoch. Samozrejme, že let obnáša nepomerne výraznejší hluk a vibrácie, avšak od známeho “čmeliaka” je komfort posunutý o niekoľko generácií vyššie. Pri optimálnych poveternostných podmienkach je let pokojný, vibrácie sú na veľmi prijateľnej úrovni (čoskoro ich prestanete vnímať) a hluk je čosi, s čím sa musíme zmieriť. S nasadenými slúchadlami a s mikrofónom však ruchy okolia celkom utíchajú, rozhovor môže byť celkom pokojný a zreteľný.